Dysortografia je špecifická porucha pravopisu, ktorá sa veľmi často vyskytuje v spojení s dyslexiou. Navonok sa u žiakov prejavuje narušenou schopnosťou osvojovať si pravopis jazyka, napriek primeranej inteligencii a bežnému výukovému vedeniu. Typická je napr. neschopnosť dodržať poradie písmen pri písaní slov, chybovosť pri písaní mäkčeňov, dĺžňov, neschopnosť aplikovať dobre naučené gramatické pravidlá do písomnej podoby. Chýba „cit pre jazyk“, čoho dôsledkom je znížená schopnosť napr. skloňovať a časovať slovné druhy. Na základe vyššie uvedeného vyplýva, že porucha nepostihuje celú oblasť gramatiky, ale dotýka sa len tzv. špecifických dysortografických prejavov. Podkladom je často nedostatočne rozvinutá oblasť sluchovej percepcie (sluchová pamäť, analýza, syntéza, audiomotorická koordinácia a pod.). Uvedené problémy môžu vyplývať aj z dysfunkcie pravej hemisféry mozgu a u niektorých detí sa premietajú do zámeny tvarovo podobných písmen (b-d-p). Dysortografia sa môže rozvinúť aj na báze poruchy dynamiky duševných procesov, ako sú hyperaktivita alebo hypoaktivita (Michalová, 2004).
Problematiku dysortografie môžeme zhrnúť podľa typických znakov, tak ako ich uvádza Z. Žláb (1988, in: Michalová, 2004):

• auditívne – pri ktorých ide o narušenie sluchovej diferenciácie a analýzy, o oslabenie bezprostrednej auditívnej pamäti,
• vizuálne – pri ktorých je znížená kvalita vizuálnej pamäti, takéto dieťa nie je schopné dokonale si vybaviť,
• písmená (grafémy) tvarovo i sluchovo podobné, nedokáže chyby v napísanom texte identifikovať, pri oprave textu môže opraviť aj to, čo napísalo správne,
• motorické – ktoré súvisia s námahou vynaloženou pri písaní, príčinou je narušená jemná motorika v zmysle vývojovej dyspraxie, grafický prejav žiaka odčerpáva koncentráciu pozornosti a žiak nestíha,
• vedome aplikovať gramatické pravidlá a robiť si kontrolu.

„Potrebné je si ešte uvedomiť, že s vekom dieťaťa sa mení obraz poruchy a jeho výkonnosti. Zhruba do tretej triedy sa objavujú klasické dysortografické chyby vrátane zámen tvarov písmen, inverzii, rôznych skomolenín slov. Postupne je týchto chýb menej, ale dieťa vo vyššej triede potrebuje na správne napísanie viac času ako žiak bez poruchy. Pokiaľ je pri písomnom prejave vyvíjaný tlak na zvýšenie rýchlosti, je typickým javom, že sa aj u staršieho žiaka dysortografické chyby objavia opakovane. Pribudnú, zvlášť u detí s dysgrafiou, chyby pravopisné, a to aj v javoch, ktoré dieťa bezpečne ovláda“ (Michalová, 2004, s. 19).
Podobne pojednáva o dysortografii aj O. Zelinková (1998, s.80): „dysortografia je porucha postihujúca pravopis. Nezahrňuje však celú gramatiku, vzťahuje sa prevažne na tzv. špecifické dysortografické javy, ktorými sú rozlišovanie krátkych a dlhých samohlások, rozlišovanie slabík dy-di, ty-ti, ny-ni, rozlišovanie sykaviek, pridávanie a vynechávanie písmen, poprípade slabík, nezvládnutie hraníc slov v písme.“
Doteraz nie sú známe všetky príčiny, ktoré v súhrne spôsobujú dysortografiu. Z rozboru procesu písania, z praxe a doteraz prevedených výskumov vyplýva, že u detí s dysortografiou môžeme sledovať vo väčšej, či menšej miere poruchy zrakového a sluchového vnímania a reprodukcie rytmu, vývoja grafomotoriky a poruchy reči (Zelinková, 1998).