Canisterapia

Canis = lat. pes

Terapia = (z gréc. therapeia – ošetrovanie, liečenie) činnosť zameraná na ozdravenie alebo aspoň zmiernenie ochorenia chorého organizmu, keďže každá choroba spôsobuje napätie v prostredí a vo vzťahoch okolo chorého, na odstránenie porušenej rovnováhy medzi organizmom a prostredím. Podľa prostriedkov, ktoré sa pri terapii používajú rozoznávame farmakoterapiu, chirurgickú terapiu, fyzioterapiu, spánkovú terapiu, ergoterapiu, psychoterapiu, socioterapiu…

Canisterapia je novou formou terapie, pri ktorej sa využíva pozitívne pôsobenie psa domáceho (Canis familiaris) na zdravie, čiže (podľa definície Svetovej zdravotníckej organizácie – WHO) na fyzickú, psychickú a sociálnu pohodu človeka. Uplatňuje sa hlavne ako pomocná psychoterapeutická metóda v situáciách, kde iné metódy nemožno použiť alebo nie sú účinné. Kladie dôraz na riešenie psychologických, citových a sociálno – integračných problémov. Pôsobenie na fyzické zdravie človeka je u canisterapie druhotné, ide skôr o motiváciu k rehabilitácii a povzbudenie imunity prostredníctvom psychiky.

Canisterapia sa delí na:

1. živelnú – klasické držanie psa v domácnosti ako spoločníka a priateľa

Výsledky napríklad u:

osamelí a osamotene žijúci ľudia,
deti, zvlášť deti problémové,
ľudia v stresujúcich podmienkach,
osoby s chorobami obehového systému a srdca, s nadmernou hmotnosťou, diabetici
starí ľudia,
depresívne osoby.

2.riadenú – odborník na tento druh terapie buď zaobstará psa a do vzťahu pacient – pes vstupuje, (aspoň istú dobu) alebo využíva vlastného vycvičeného psa pri návštevách chorých.

AAT (Animal-Assisted Therapy) – psovod aj so psom sú dlhodobo začlenení do liečenia osoby, sú neoddeliteľnou súčasťou terapeutického procesu. Je zameraná len na jednu osobu, alebo viac osôb s tým istým problémom. Vedie ju zdravotnícky profesionál so špeciálnymi odbornými vedomosťami. Používa sa k posilneniu žiaduceho, alebo utlmeniu nežiaduceho chovania (napr. liečenie fóbií alebo nácvik chôdze). Výsledky sú objektívne pozorovateľné a merateľné.

História canisterapie:

prvýkrát dokumentovaná v 9. storočí (Belgicko),
záujem pretrváva až do 19. storočia,
prelom počas 1. a 2. svetovej vojny – pes sa dostáva na lôžko ku zraneným vojakom,
60.-70. roky – vznik centier v zahraničí, ktoré sa zaoberajú tematikou animalterapií.

Osobnosť terapeutického psa:

Terapeutický pes musí byť správne vychovaný a vycvičený, musí mať zvládnutú základnú poslušnosť. Nesmie nevhodne reagovať v krízových situáciách ako je pád predmetu, útok na psovoda. Nesmie si strážiť veci a nesmie mať teritoriálne sklony. Musí prijateľne reagovať na iné zviera /morča/ a nesmie prejaviť agresiu voči ostatným psom. Má mať všeobecne priateľskú povahu, musí tolerovať nekoordinované pohyby, nepríjemné dotyky a nezvyčajné situácie. Iná aktivita psa(napr.: záchranársky výcvik, agility, atď.) nie je vylučujúca, často krát je veľmi žiadaná (aktívny oddych psa).

Osobnosť psovoda:

Psovod musí byť zodpovedný, vedomý si svojej úlohy, má byť tolerantný a vysoko empatický. Musí ovládať základné diagnózy klientov, mal by dokonale poznať svojho psa, predvídať jeho pohyby. Musí mať možnosť konzultovať metodiku terapie s odborníkom či už psychológom, pedagógom alebo rehabilitačným pracovníkom. Pre klienta má byť pozitívnym vzorom. Nesmie mať cholerickú povahu.

Výber psa- terapeuta:

Väčšinou využívané psy, ktoré majú vysoký prah dráždivosti viac ako akékoľvek plemeno, je dôležitý výber samotného jedinca. Šteňa nesmie pochádzať z veľkochovu, musí mať zabezpečenú adekvátnu opateru a starostlivosť.

Zásady pri výcviku canisterapeutického psa:

Najdôležitejšia výchova,
Nikdy netrestať bitím. Pes si ruku nikdy nesme spájať s negatívnou skúsenosťou,
Záťaž na psa zvyšovať postupne,
Dodržať častý kontakt s cudzími psami,
Psa postupne vystavovať nepríjemným situáciám, ktoré ho môžu stretnúť,
Podporovať priateľskú povahu,
Zvyšovať odolnosť voči nepríjemnej manipulácii,
Psa nerozmaznávať,
Nutnosť vychovávať psa v domácom, priateľskom prostredí.